Dnes je utorok 22. augusta 2017. Sviatok má Tichomír zajtra má sviatok Filip .  

Domovská stránka
Nemocnica
Služby
Nadácie
Pre pacientov
Mediálne centrum
Pracovná zdravotná služba
Projekty EÚ
Výskum a vývoj
Protikorupčná linka

    


Domovská stránka arrow Telefónny zoznam
Telefónny Zoznam
ŠARM: Konečne vás vidím! Formátovať pre tlač

30 január 2009    
Uverejnené 20.1.2009 v týždenníku ŠARM:

Konečne vás vidím!

Iveta Buriková (32) z Košíc bola od narodenia slepá. Vďaka lekárom už dva mesiace vie, aké má jej syn nádherné modré oči.

Narodila sa ako nevidiaca, s očným glaukómom a so zeleným zákalom. Odmalička absolvovala viacero operácií, až kým v Prahe skonštatovali, že jej musia transplantovať rohovky. Ani jeden zákrok nebol úspešný - tkanivo darcu sa neujalo. Podstúpila zbytočne toľko bolesti, až si povedala: Dosť! Ani lekári jej už nedávali nádej. Zmierila sa s tým, že ostane celý život nevidiaca.

Neverila

Po skončení zdravotnej školy robila rehabilitačnú masérku v nemocnici v Považskej Bystrici. Vtedy vstúpil do jej života František. Odpovedal na inzerát, ktorý napísali kolegovia. Bola to trochu osudová náhoda, vysvitlo, že sa poznajú zo školy pre slabozraké a nevidiace deti v Levoči. „Nielen náhody, ale aj magické čísla hrajú v našom živote veľkú úlohu,“ usmejú sa obaja. „Svadbu sme mali 22. 2. 2000 a operáciu podstúpila Iveta 11. 11. 2008.“
Keď si František priviedol Ivetu do Košíc, začal ju podpichovať, či by predsa len neskúsila podstúpiť ďalší zákrok. Prešlo pár rokov a medicína napreduje. Iveta však už neverila v úspech. Jej snom bolo mať dieťa. A tak prišiel na svet vytúžený Matúško. „Narodil sa 14. februára 2005. Náš valentínsky darček,“ prezrádza pani Iveta Buriková. Keď prišiel na svet cisárskym rezom, musela sa opýtať lekárov, ako vyzerá. „Iné mamičky sa mohli na svoje dieťatko dívať, ja som mohla iba ohmatať jeho rúčky s drobnými prštekmi, tváričku. Keď mi ho položili do náručia, hovorila som si: Bože, aký si malý, aký si hladký... Bála som sa ho chytiť do ruky. Potrebovala som aj signalizačnú podložku, keby prestal dýchať. Ja som si to nemohla všimnúť,“ hladká pani Iveta štvorročného synčeka, ktorý dnes chodí do anglickej škôlky a je ako živé striebro.

Aké máš krásne oči!

Nevidiaca mama mala po pol roku problém zvládať čoraz pohyblivejšie bábätko. Bola to však najmä túžba vidieť syna, ktorá ju napokon priviedla na očné oddelenie košickej FN L. Pasteura. „Išla som do nemocnice s pocitom, že to nebude dobré. Až kým mi MUDr. Mahel nepovedal osudovú vetu: Ja sa do toho oka pustím.“ MUDr. Martina Mahela, vtedajšieho primára, zas presvedčila jej úprimná veta: „Mám štvorročného chlapčeka a chcela by som ho raz vidieť!“ Povedala ju so slzami v očiach. „Veril som, že sa to podarí,“ prezradil špecialista, ktorý viedol operačný tím.
Pred operáciou však prišli aj pochybnosti, či to zvládne Iveta. Mala dokonca chuť zdupkať. Prosila muža, aby ju zobral preč. Ale on jej dodával silu: „Prešla si takú cestu a teraz to chceš vzdať? Uvidíš, bude to dobré.“ Mala veľký strach, že sa zobudí a nebude už vidieť nič, ani to svetielko. Iba veľkú tmu. „Som veriaci človek a pred operáciou som sa na stole modlila Otčenáš. Potom ma pán primár Mahel chytil za ruku a povedal mi: Pani Buriková, tu som! A odrazu som cítila pokoj. Dôverovala som mu.“
Viezli ju z operačnej sály a na oku mala červený lievik. To sú prvé spomienky pani Ivety na chvíle po operácii. „Cítila som, ako mi presvitá svetlo do oka. Najprv som vnímala svetlo a farbu toho čuda na oku,“ vybavuje si prvé okamihy. Ráno, keď jej dali dolu obväz, usmiala sa na sestričku. „Vidím vás! Zmocnil sa jej pocit neopísateľného šťastia. „Prišiel za mnou muž a zvozila som ho, že nie je oholený. Päť sekúnd vidíš a už ma sekíruješ? smial sa. Boli to silné pocity. Postavila som si Maťka pred seba a nevedela sa vynadívať. Aké máš krásne modré oči! vyhŕklo zo mňa. Dovtedy som si nevedela predstaviť ani pohľad z okna, slnko alebo oblaky. Je to krásny pocit, pozerať sa na niečo. Cítiť, že vám niečo cez oko presvitá, tobôž keď predtým tam nebolo nič. Nulová šanca.“

Fantázia krajšia ako skutočnosť

Svet v Ivetiných predstavách bol vraj pred tým, keď nevidela, o niečo krajší. Počula zurčať potôčik a šumieť stromy, predstavovala si krajinu - inú ako tú, čo napokon videla. „V mojej fantázii bolo všetko neskutočne nádherné. A potom sa na to pozriete a poviete si: Toto?“ hovorí so smiechom. Predtým si občas zapla televízor a popočúvala nejaký film. „Poznám dokonale všetkých dabingových hercov. Zo staršej generácie sa mi páči Štefan Kvietik vo filme Červené víno alebo Jožko Kroner v Tisícročnej včele, to sú unikátne hlasy,“ spomína.
Ale podľa hlasu pozná viacerých. Rada si totiž požičiava zvukové knihy. „Herci nám takto robia obrovskú službu, pretože nevidiaci človek si knižku nemá ako prečítať. A oni do nej dávajú emócie. Ja si potom v duchu zoradím všetky tie postavy a vidím ich ako živé,“ hovorí Iveta.
Knižky zrejme pôjdu na chvíľu bokom. Na rade je totiž splnenie túžob, ktoré boli doteraz len snami. „Vyjsť si so synčekom do parku, sadnúť si na lavičku a dívať sa, ako sa hrá s ostatnými deťmi,“ vymenuje Iveta tú najhlavnejšiu. Predtým ho na prechádzke musela vždy držať za ruku, aby jej niekam neodbehol. Nerozumel, prečo ho nikdy nepustí z rúk, keď sú spolu sami. Stále ju ťahal na ihrisko. „Pôjdeš potom s tatinom, maminka ťa nevidí,“ vysvetľovala mu. Ale on stále dobiedzal. „A prečo nemôžeme ísť, lebo máš choré očko?“ trápil ju otázkami. Vonku bol k mame pozorný. Hovoril jej: „Maminka, tam je schodík, maminka, opatrne, dávaj si pozor...“
Lekári môžu tvrdiť, že operácia, ktorú Iveta absolvovala, nie je ničím novým, pre ňu však znamená veľa. Objavuje totiž nový svet. „Predtým som si ho dokázala predstaviť len rukami a hmatom. Teraz mám hrnčeky v kuchyni usporiadané podľa farieb,“ hovorí. „Používala som všelijaké pomôcky, zvukové signalizátory a podobne, aby som si dokázala zaliať kávu. Som vďačná aj zo tento kúsok zraku a dúfam, že to bude lepšie a jasnejšie.“

***

Nevedeli sme, do čoho ideme

MUDr. Martin Mahel spomína, že keď sa Ivety s tímom ujal, nemali k dispozícii žiadnu dokumentáciu predošlých zákrokov. „Keď som ju po prvý raz vyšetril, bolo zjavné, že mala transplantáciu rohovky na obidvoch očiach, ale transplantáty sa neujali. Čo je normálna komplikácia, pretože ide o tkanivo darcu, ktoré organizmus nemusí prijať,“ hovorí. Rovnako ako pri darovaní iných orgánov, aj tu existuje riziko nepriaznivej imunologickej reakcie - odlúčenia. „Nevedeli sme, do čoho ideme.“ Napriek tomu, že transplantácia rohovky dnes nie je žiaden zázrak a robí sa na viacerých pracoviskách na Slovensku, iba v Košiciach ich robia 20-30 ročne. „Zaujímavé bolo, že po otvorení oka sme zistili dosť výrazné zmeny. Napríklad také, že šošovka v detstve nebola operovaná tak, ako nám tvrdila pani Buriková, ale bola v štádiu prezretia. S tou sme sa museli potrápiť. Okrem toho tam boli aj zrasty a chýbala dúhovka. Z ničoho alebo vlastne z mála tej dúhovky sme museli vytvoriť takzvanou iridoplastikou umelú zrenicu. S tým sme sa potrápili a až potom sme transplantovali rohovku. Toto bolo najťažšie. Operácia mala tri etapy. Samotná transplantácia rohovky je síce delikátny výkon, ale nie je to nič také raritné. Povedal som jej na rovinu, že videnie nebude nikdy stopercentné. Vzhľadom na to, že má už po tridsiatke a ak by aj všetky anatomické pomery v operovanom oku boli zachované, jednoducho funkčnosť už nikdy nebude stopercentná. Oko zlenivelo, pretože sa vôbec nepoužívalo. Ale stav pani Burikovej sa zlepšuje. Číta čoraz lepšie, dokonca s lupou zvládne noviny. Pohybuje sa sama. Chodí pravidelne na kontroly, pretože berie lieky na potlačenie imunologickej reakcie,“ chváli doktor Mahel svoju pacientku. No v prognózach je zdržanlivý. „Toto bola iba prvá vyhratá bitka. Ešte sme neskončili. Pretože môže dôjsť ku komplikáciám v zmysle odvrhnutia transplantátu. Zo strany organizmu aj po pol roku, aj po roku,“ upozorňuje.

 

 

Pridal: RNDr. Jaroslava Oravcová    
   
KOŠICKÝ VEČER: Kto sa prebudil z klinickej smrti, žiadne svetlo na konci tunela nevidel Formátovať pre tlač

30 január 2009    

Uverejnené  16.1.2009, KOŠICKÝ VEČER:

Kto sa prebudil z klinickej smrti, žiadne svetlo na konci tunela nevidel

Aj pacient, ktorý sa preberie z kómy, môže žiť bez následkov, tvrdí prednosta kliniky ARO vo FNLP, MUDr. Jozef Firment

Žiadneho človeka neobídu myšlienky na to najhoršie - smrť. Či chce alebo nie, počas svojho života sa s týmto smutným fenoménom určite stretne. Niekto si vtedy svoju smrteľnosť začne silne uvedomovať, iný sa pred ňou snaží zatvárať oči. Jednými z ľudí, ktorí sú s okamihom zomierania najčastejšie, sú zamestnanci rezortu zdravotníctva. A azda najviac z KAIM (Klinika anestéziológie a intenzívnej medicíny). Dennodenne prichádzajú do kontaktu s pacientmi, ktorí sú v bezvedomí, teda na akejsi križovatke života a smrti. Hoci sa veľmi snažia prinavrátiť ich medzi živých, nie vždy sa to podarí. Ako to prežívajú, čo vlastne tento stav, nazývaný kóma, je a ako ho opisujú ľudia, ktorí sa z neho preberú, sme sa pozhovárali s prednostom kliniky ARO vo FNLP na Tr. SNP, doc. MUDr. Jozefom Firmentom, PhD.
Na košickej klinike KAIM pracujú dvomi druhmi pacientov. “Laicky sa dá povedať, že tu máme takých, ktorých sme dostali do umelého spánku my a tiež pacientov, ktorí stratili vedomie vonkajším zapríčinením,“ vysvetľuje MUDr. Firment. To, že niektorých ľudí privádzajú do umelého spánku samotní lekári, znie možno zvláštne. “Ide o ľudí, ktorých liečba si po chorobe či úraze vyžaduje udržiavanie v umelom spánku. Ľudsky povedané, normálne pracujúci mozog má určité nároky na živiny, ktoré by mu malo telo poskytovať. V niektorých prípadoch však toho nie je schopné. Preto takého pacienta uvedieme do umelého spánku. Mozog sa dostane do akéhosi úsporného režimu a takto sa zamedzí jeho väčšiemu poškodeniu.“
Najčastejšími pacientmi sú ľudia, ktorí sa dostali do bezvedomia z iných príčin. “Ide najmä o vonkajšie zapríčinenia, najčastejšie úrazy hlavy. Ďalej tu máme hospitalizovaných aj niekoľko pacientov s pooperačnými komplikáciami.“ Vonkajšími zapríčineniami sú najmä rôzne pády. Či už dôsledku nešťastného pošmyknutia, neopatrnej práce vo výškach, ale napríklad aj v alkoholovom opojení. “Prípady, keď spadne opitý človek, sú veľmi časté. Okrem toho sme tu mali napríklad aj niekoľko pokusov samovraždu.“ Bežné sú prípady mozgovej porážky. Vtedy pacient stratí vedomie často na krátky čas alebo sa mu len zakrúti hlava, no pri páde dôjde k vážnejšiemu poškodeniu mozgu. Veľkú časť pacientov tvoria účastníci ťažkých dopravných nehôd. Kurióznymi, no určite nie zábavnými, sú prípady alkoholikov, ktorí sa “upijú“ na pokraj smrti. Nájdu sa aj otravy liekmi. Ide najmä o samovrahov či ľudí, ktorí užívajú viac liekov a nevhodne ich skombinovali.
Vnútorný proces, pri ktorom stratí človek vedomie, je, laicky povedané, poškodenie mozgu v dôsledku jeho nedokrvenia alebo otrasu. “Ak sa človeku na čas zastaví krvný obeh, mozog nedostáva potrebné množstvo kyslíka a živín. Vtedy niektoré jeho časti prestanú pracovať. Neodumiera však okamžite. Myslím, že každý pozná hranicu piatich minút, dokedy sa ešte človek dá zachrániť. Dýchaním z úst do úst a masážou srdca sa dokážu životné funkcie nahradiť, aspoň do príchodu zdravotnej pomoci, ktorá pacienta napojí na prístroje, ktoré tieto funkcie nahradia takmer plnohodnotne.“ Aj otrasy mozgu sa často spájajú so stratou vedomia. Mozog sa pri silnom náraze akoby prepol do úsporného režimu a niektoré jeho časti prestanú pracovať. “Pokiaľ však dostáva dostatočné množstvo živín a kyslíka, existuje šanca, že jeho časti nezačnú odumierať a po určitej dobe budú plnohodnotne pracovať.“ Dá sa teda povedať, že človek môže ostať aj po takomto ťažkom poškodení prakticky bez následkov. Niekedy však niektoré časti predsa len prestanú fungovať. Pacient ostane po vyliečení čiastočne ochrnutý alebo sa prejaví narušenie niektorých vonkajších prejavov. Napríklad reč.

Kómatická stupnica má 15 bodov

Kóma nie je u každého pacienta rovnako hlboká. Odborníci vedia podľa reakcií pacienta určiť, o aký komatický stupeň ide. “Na to slúži tzv. Glasgowská klasifikácia. Hodnotí sa vykonanie požadovaného pohybu, otvorenie očí, ale tiež slovná odpoveď, či pacientova reakcia na bolestivý podnet. Táto stupnica má 15 bodov. Prvý bod je najťažšia kóma, 15. zase bežný stav človeka.“
Zaujímavým typom je bdelá kóma. Pacient dokáže reagovať na vonkajšie podnety, no ak s ním lekári prestanú komunikovať, zaspí. Pri viacerých nižších stupňoch môže mať pacient otvorené oči. Často je to však klamlivé. Oči síce otvorené má, no nič vonkajšie nevníma. “Mali sme pacienta, ktorý bol v takej kóme niekoľko mesiacov. Sú to veľmi smutné prípady. Niekedy aj začne vnímať niektoré podnety, no stále sa nedokáže prejaviť on sám. Napríklad mu čas od času vyhŕknu slzy, no to, že potrebuje na toaletu, nám povedať nevie.“ V najťažších stupňoch kómy človek nielenže nereaguje na žiadne podnety, ale dokonca nemá žiadne prejavy ani pri vyvolaní bolestivých podnetov. “Sú to najťažsie stupne kómy. Aj človek v bezvedomí totiž na bolestivý podnet reaguje aspoň malým myknutím.“
Prah vnímania je u každého pacienta rôzny. To, do akej miery vníma, čo sa okolo neho deje, sa dá určiť ťažko. Pri bezvedomí totiž nepracuje pamäťová časť mozgu a pacient si často nepamätá ani na prvé rozhovory pro prebudení. “Je to akýsi obranný mechanizmus mozgu. Človek sa akoby snažil zabudnúť na nepríjemné zážitky. Po čase si niektorí spomenú napríklad na to, že sa niekam vybrali autom, no na to, ako sa odohrala vážna nehoda, ktorej boli aktérom, už nie. Napriek tomu nám niektorí pacienti potvrdili, že počas bezvedomia vnímali niektoré zvuky, ako je napríklad škrípanie dverí alebo pociťovali chlad, keď bola v miestnosti zima.“
To, že pacientovi veľmi pomáha, ak pri ňom sedí niekto blízky a rozpráva sa s ním, MUDr. Firment stopercentne potvrdiť nemôže, no ani nevyvracia. “Nevieme, do akej miery človek vníma okolie. Je možné, že je to zbytočné, no pravdou je i to, že človek pri prebúdzaní z kómy vníma ako prvé práve zvukové podnety. Niektorí pacienti nám povedali, že si síce nepamätajú, čo ich blízki hovorili, no spomínajú si aspoň na ich hlas.“ Nedalo nám nespýtať sa aj na zážitky pacientov na prahu smrti. Existuje mnoho menej či viac serióznych publikácií, ktoré hovoria o rôznych tmavých tuneloch so svetlom na konci, či o pohľade z výšky na vlastné telo. “Nechcem nikoho sklamať, no počas 30-ročného pôsobenia som sa ešte nestretol s tým, aby mi také zážitky niektorý pacient potvrdil. Ľuďom v bezvedomí totiž pamäť nepracuje, a tak si to jednoducho nemusia pamätať. Často sa na to pacientov nenápadne pýtam a nikto z nich o ničom podobnom nehovoril.“
MUDr. Firment nechce pôsobiť dezilúzne, no jedným z možných vysvetlení podobného zážitku môže byť to, že sa pacientom často podávajú silné lieky na utíšenie bolesti. “Dá sa povedať, že sú to lieky, ktoré vyvolávajú príjemné sny - teda nech sa v tých snoch odohráva čokoľvek, spája sa to s príjemnými pocitmi. Najčastejšie ide o dovolenkové pocity v teplučku na pláži.“

Stretnutia ľudí, ktorí "prežili" smrť

Úlohou kliniky KAIM je podporovanie a nahradzovanie zlyhávajúcich životných funkcií. “Ide najmä o nahradzovanie pľúcnej činnosti, krvného obehu, či vyživovania organizmu.“ Pľúcnu činnosť nahradzujú respirátorom, ktorého intenzitu prispôsobia pacientovej potrebe. Keď človek začne po čase vysielať signály, že dokáže dýchať sám, začnú ho odpájať. “Nikdy to nie je okamžite. Môže to trvať i niekoľko dní. Ak by došlo k okamžitému odpojeniu, bol by to veľký skok.“
Rovnako sa postupuje pri nahrádzaní krvného obehu. Ten sa stimuluje krvnými infúziami, či liekmi podporujúcimi intenzitu srdcových impulzov. Stravu zase nahradzujú roztokom, ktorý hadičkou dopravujú priamo do žalúdka. Pacient je neustále monitorovaný. Ak sa “mrví“ a je nepokojný, lekári sa snažia prísť na to, aké sú príčiny. “Po prehliadke niekedy prídeme na to, že potrebuje toaletu alebo má bolesti. Potom vhodne podáme lieky. Tie utíšia bolesť alebo podporia vyprázdnenie čriev.“ MUDr. Firment mal pacientov, ktorí boli v umelom spánku len jeden deň, ale aj takých, ktorí boli na prístrojoch niekoľko mesiacov. “Pacientov, ktorí sú po operačnom zákroku, držíme v umelom spánku nanajvýš niekoľko dní. Tí ostatní tu tiež pobudnú len niekoľko týždňov. Ak je ich stav pasívny a neprejavujú žiadne známky zlepšenia, prevážame ich na iné oddelenia.“ Rekord v dĺžke pobytu na ich oddelení drží žena, ktorá utrpela ťažké poškodenia miechy a nevládnu na prístrojoch ju tam mali dva roky.
Ak si niekto myslí, že na KAIM to funguje ako v amerických filmoch, kde pacientov so súhlasom príbuzných po dlhšom čase od prístrojov odpájajú, mýli sa. Nech je prípad akýkoľvek beznádejný, človeku sa snažia pomôcť. “V opačnom prípade by to hraničilo s eutanáziou. Staráme sa o každého pacienta. Aj keď je jeho stav prakticky beznádejný. Vtedy zvolíme pasívny prístup, teda človeka držíme pri živote, no nepodávame mu žiadnu liečbu. Ak sa začne prejavovať a vznikne náznak, že má šancu dostať sa zo svojho stavu, okamžite sa tomu prispôsobíme.“ Ak má človek nádej vrátiť sa späť medzi živých, väčšinou sa jeho stav zlepší už po niekoľkých týždňoch. Ak je v bezvedomí príliš dlho, zvykne dostať rôzne infekcie, či zápal pľúc, na následky ktorých často zomrie.
Úspešnosť vyliečení pacientov po prekonaní klinickej smrti je 13 percent. Niekomu sa to môže zdať málo, no opak je pravdou. Väčšina prípadov je totiž tzv. beznádejná. Nekončí šťastne a je to veľká záťaž na pracovníkov KAIM. “Je to ťažké. Vidieť toľko ťažkých prípadov a smútku príbuzných. Naučil som sa s tým, žiť, no aj tak ma z času nad čas, ako sa hovorí ’dostane’. Najmä pri prípadoch, keď sa pacientov stav javil ako nádejný.“ MUDr. Firment tvrdí, že najťažšou časťou jeho práce je oznamovanie smrti pacienta príbuzným. Ani po 30 rokoch to nedokáže brať ako rutinu a vždy dlho rozmýšľa, aké slová zvoliť. S agresívnymi reakciami pozostalých sa stretáva málokedy. Väčšinou sa dostanú do veľkého šoku, po ktorého prekonaní pochopia, že lekári spravili, čo sa dalo.
Ako MUDr. Firment dodal, najväčším “svetlom“ ich práce sú stretnutia s ľuďmi, ktorí, dá sa povedať, prežili svoju smrť. “Je to nesmierne príjemné, ak sa s nimi stretneme. Aj preto organizujeme stretnutia lekárov a našich vyliečených pacientov, ktoré sa konajú asi raz za dva roky. Potešia aj ďakovné listy. Teraz na Vianoce sme ich dostali požehnane. Jeden prišiel aj včera. Šlo o pacienta, ktorý bol vo veľmi vážnom stave po autonehode. Jeho žena nám napísala, že už nepotrebuje ani paličku,“ uzavrel so šťastným úsmevom MUDr. Firment.

Pridal: RNDr. Jaroslava Oravcová    
Naposledy zmenené ( 30 január 2009 )    
KORZÁR: Ľudia na ľade padali, lámali si zápästia Formátovať pre tlač

30 január 2009    

Uverejnené 16.1.2009 v denníku Ľudia na ľade padali, LÁMALI SI ZÁPÄSTIA
POĽADOVICA ŠARAPATILA V KOŠICKÝCH ULICIACH

Ľadové dažďové kvapky, ktoré sa spustili z oblohy v stredu podvečer a hneď aj na chodníkoch zamŕzali, majú na svedomí zdravie niekoľkých ľudí.

KOŠICE. Po pádoch na šmykľavom povrchu ich včera ošetrovali lekári z Kliniky úrazovej chirurgie (KÚCH)Fakultnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach. Podľa Jaroslavy Oravcovej, hovorkyne FNLP, iba včera dopoludnia vyhľadalo pomoc odborníkov osem zranených.

Nechodiť s rukami vo vreckách
Piatich dávali dokopy v ambulancii KÚCH, troch v traumatologickej ambulancii Centrálneho prijímacieho oddelenia FNLP na Triede SNP.
"Traja z ošetrovaných utrpeli zlomeninu zápästia, jeden si zlomil predkolenie a ďalší rebro," uviedla J. Oravcová. "V ambulancii Centrálneho prijímacieho oddelenia FNLP ošetrili ráno zlomený členok, zápästie a doudieraný chrbát. Vo väčšine prípadov, ktorých spoločným menovateľom bol šmykľavý sneh či ľad, sa poranili najmä staršie ženy, ale zranenia sa nevyhli ani mužom. Traumatológovi a v tejto súvislosti radia občanom, aby vonku, keď sa šmýka, nechodili s rukami vo vreckách. Ruky totiž stlmia prípadný pád a zlomenina zápästia sa hojí rýchlejšie ako zlomenina predkolenia či krčka stehnovej kosti," dodala hovorkyňa FNLP.

Pridal: RNDr. Jaroslava Oravcová    
   
ZDRAVOTNÍCKE NOVINY: Nemocnica priateľská deťom Formátovať pre tlač

30 január 2009    

Uverejnené  15.1.2009 v ZDRAVOTNÍCKYCH NOVINÁCH: Nemocnica priateľská deťom
FNLP Košice

Predsedníčka slovenského výboru pre UNICEF doc. MUDr. Veronika Lehot ská, CSc., a členka predsedníctva MUDr. Anna Vajová odovzdali novorodeneckému oddeleniu I. gynekologickopôrodníckej kliniky FN L. Pasteura v Košiciach plaketu Baby Friendly Hospital.
Podľa riaditeľa nemocnice MUDr. Jaroslava Šajtyho získanie plakety je zavŕšením niekoľkoročnej iniciatívy novorodeneckého oddelenia FNLP na Triede SNP, ktorá pomáha dobrému štartu novorodencov do života a nemocnica je na ňu patrične hrdá. Plaketu už v minulosti získalo novorodenecké oddelenie na Rastislavovej ulici.
„V nemocnici ideme cestou kvality, dôkazom čoho bolo aj získanie certifikátov integrovaného manažérstva kvality a environmentálneho manažérstva podľa noriem ISO 9001:2000 a ISO 14001:2004. Usilujeme sa všeobecne zvyšovať úroveň poskytovanej zdravotnej starostlivosti, s čím súvisí aj uplatňovanie zásad „room in" a podpory dojčenia v rámci iniciatívy nemocnice priateľsky naklonenej k deťom," skonštatoval riaditeľ.
Iniciatívu podporujúcu zásady zdravého dojčenia vyvíjal od roku 2006 celý zdravotnícky kolektív novorodeneckého oddelenia na Triede SNP. Ako poznamenala primárka neonatologického oddelenia MUDr. Jaroslava Capová, „s radosťou môžeme konštatovať, že sa nám podarilo splniť všetkých desať krokov úspešného dojčenia, ktoré završujú proces šťastného a zdravého vstupu novorodenca do života. Dojčenie nie je inštinktívne, ale je formou materského správania, ktoré sa treba naučiť. Dôležité je tiež priateľské nemocničné prostredie a prevádzkové postupy, ktoré napomáhajú nerušený rozvoj tvorby mlieka u matky".

Pridal: RNDr. Jaroslava Oravcová    
Naposledy zmenené ( 30 január 2009 )    
Uskutočnil sa tretí reprezentačný ples Fakultnej nemocnice L. Pasteura Košice Formátovať pre tlač

22 január 2009    

 

V piatok 16. januára sa konal v Dome umenia tretí reprezentačný ples Fakultnej nemocnice L. Pasteura Košice, nad ktorým prevzali záštitu predseda Národnej rady SR Pavol Paška, minister zdravotníctva SR Richard Raši a predseda Košického samosprávneho kraja Zdenko Trebuľa. Pozvanie na bál prijalo mnoho prominentných hostí, medzi ktorými nechýbal predseda parlamentu Pavol Paška, minister zdravotníctva Richard Raši, minister vnútra Róbert Kaliňák, poslanci národnej rady Monika Smolková a Jozef Burian, štátny tajomník ministerstva vnútra Jozef Buček, predstavitelia ministerstva zdravotníctva a zdravotných poisťovní, riaditelia zdravotníckych zariadení, primátor mesta Košice František Knapík a ďalší zástupcovia mesta, Košického samosprávneho kraja i samosprávy.

Image

 

Pridal: RNDr. Jaroslava Oravcová    
Naposledy zmenené ( 22 január 2009 )   Čítať viac...  
<< Začiatok < Predchádzajúce 171 172 173 174 175 176 177 178 179 180 Ďalšie > Koniec >>

Results 1585 - 1593 z 2022
Právno-personálne inform.
Verejné obstarávanie
Nehnuteľný majetok
Tlačivá
Faktúry a objednávky
Pre zamestnancov

 
Najnovšie
Najčítanejšie

 

 
 


Louis Pasteur

©2000-2016 UNLP Košice
ISO 9001 ISO 9001